Tréner a funkcionár Dušan Pollák je už desaťročia spojený s futbalom v okrese Rožňava i samotnom meste. V súčasnosti je trénerom starších dorastencov U19 MFK Rožňava. Dušanovi Pollákovi sme položili pár otázok.
Ako ste sa dostal k futbalu? Čím vás oslovil?
„K futbalu som sa dostal v rodnej obci Vyšná Slaná. V minulosti boli ihriská plné detí. V lete sa hral futbal, v zime hokej, alebo sme sa lyžovali. Od rána do večera sme s kamarátmi hrali futbal, alebo behali, skákali. Vo Vyšnej Slanej bola výborná generácia starších hráčov – Rochfalušiovci, Kasperovci, Bizíkovci, či Rogosovci, od ktorej som sa učil a ktorá ma k futbalu priviedla tak, že som sa mu venujem celý život.“
Ktoré udalosti, situácie vo vašej futbalovej kariére považujete za významné míľniky?
„Dôležité míľniky sú tie, keď sa rozhodujete ako ďalej. Musíte sa trafiť do správneho rozhodnutia, ktoré viete vyhodnotiť až po určitom čase. Bolo ich niekoľko. Keď som pôsobil ako hráč v dorasteneckej lige v Poprade a neskoršie i „A“ mužstve, musel som sa rozhodnúť či vysoká škola, alebo futbal. Od bývalého prezidenta Slovenského futbalového zväzu (SFZ) Milana Služaniča som opakovane dostal ponuku pracovať v štruktúrach SFZ v Bratislave. Ako tréner som sa musel rozhodnúť, či zostanem trénovať v Rožňave pri mládeží, resp. dospelých, alebo prijmem ponuku pôsobiť v inom klube v pozícii športového riaditeľa mládeže a pri synovi Filipovi správne rozhodnúť, či futbal, alebo škola. Rozhodol som sa tak, ako som sa rozhodol. Dnes, s odstupom času, by som niektoré rozhodnutia riešil inak.“
Približne od polovice 80-tych rokov ste spätý s rožňavským futbalom. Ako ste sa sem dostali? Ako vnímate desaťročia vášho pôsobenia v ňom?
„Po skončení absolventskej vojenskej služby v českých Sušiciach som začal letnú prípravu v klube Baník Lubeník, kde som už predtým začal prípravu ako 16-ročný, ale odišiel som do Popradu. Bola to už za trénera A. Fandela hotová vec. Mal som vybavené ubytovanie i zamestnanie, ale potom sa to nejako zvrtlo a skončil som v Rožňave, kde som začal pracovať na Československom zväze telesnej výchovy (ČSZTV).
Osobne si myslím, že za tých 30 rokov pôsobenia v ňom som mu dal ako hráč, neskoršie hlavne ako tréner i funkcionár veľa, ale vo futbale ako i bežnom živote platí, že 50 percent ľudí si myslí to isté a 50 percent nie. Tak to asi je, ale ja osobne nemám žiadne výčitky. Zažil som lepšie i horšie časy rožňavského futbalu.“
Prevažnú časť vašej trénerskej kariéry ste sa venovali mládeži. Prečo práve táto veková kategória?
„Už ako hráč som začal trénovať mládež a táto práca ma čoraz viac bavila, prinášala mi radosť, keď som videl ako sa hráči futbalovo vyvíjajú a zlepšujú. Tešilo ma to i keď mládežnícki tréneri neboli nikdy správne ohodnotení a nevenovala sa im ani patričná pozornosť a podpora. Dnes vidíme ako to s mládežníckym futbalom na Slovensku vyzerá. Trénovať mládež si vyžaduje obrovskú obetavosť, zodpovednosť a trpezlivosť. V jednej osobe ste tréner, rodič, funkcionár.“
Ktoré úspechy resp. obdobia vo svojej kariére považujete za najlepšie, najkrajšie?
„Ako tréner som mal najväčšiu radosť z výchovy hráčov. Tešil som sa, ak sa hráči dostali do reprezentačných výberov, spomeniem napríklad mená ako Pulen, Štyvar, Kamenský, Gášpar, Kuzma, Ambrózy, Strelka, Szöllös, Vaško, či Kelemen, alebo sa presadili v profesionálnom futbale. Bolo ich celkom dosť i vo výberoch Východoslovenského futbalového zvätu (VsFZ). Trikrát po sebe sme sa ocitli vo finále turnaja prípraviek VsFZ, ktoré sa hralo na krížovom ihrisku VŠA v Košiciach. Dvakrát sme túto súťaž vyhrali a na majstrovstvách Slovenska sme vo finále podľahli FC Nitra 0:1. Mal som možnosť s chlapcami absolvovať najväčšie mládežnícke turnaje v zahraničí. Vyhrali sme turnaj Holland Cup v Amsterdame. Na hlavnom štadióne vo Verone sme hrali vo finále Italy Cup proti US Cagliari 1:2 a na prestížnom turnaji USA Cup v Amerike sme skončili tretí. Ako tréner som nastúpil za výber trénerov Európy proti hráčom Ajaxu Amsterdam zo 70-tych rokov. Absolvoval som týždňovú stáž v klube FC Bayern Mníchov. Cez španielskeho priateľa a trénera som bol u Luisa Enrigueho, dnes tréner PSG, v Madride. Navštívil som tréningové centrum Realu Madrid, mal som možnosť stretnúť sa s hráčmi, odfotiť sa nimi. Trénoval som v Nike Soccer Academy, Vogelsinger Soccer Academy v Amerike. Bolo toho veľa, napr. trojdňový turnaj a stretnutie s Ferencom Puskásom v Budapešti, návšteva legendárneho Eusébia v Rožňave atď.“
Futbalový život prináša i sklamania. Prišli nejaké vo vašej kariére?
„Vždy som sníval, že dokážem v Rožňave vybudovať stabilný klub, mládežnícku akadémiu s výstupom na futbal dospelých v 3. resp. 2. lige. Nato však potrebujete financie a žičlivé prostredie okolo vás. Futbal v Rožňave mal bohatú históriu, výbornú mládežnícku základňu, ktorú sme nedokázali správne zúročiť a využiť. Bolo viacero pokusov, dokonca cez priateľov tu boli zástupcovia z Južnej Ameriky, ktorí mali záujem vytvoriť futbalovú akadémiu s cieľom výchovy hráčov pre Slovensko a okolité krajiny. Vždy to na niečom stroskotalo. Sklamanie som cítil i po mojom odchode z rožňavského futbalu v sezóne 2015/20216. Trošku to bolelo, ale prebolelo.“
Jeden čas sa zdalo, že už vystúpite z futbalového kolotoča. No bolo to len na krátky čas. Znovu ste späť. Čo vás motivovalo k návratu.
„Keď som sa rozhodol ukončiť pôsobenie v rožňavskom futbale ako aj činnosť FŠ – DUPO, kde som sa venoval mladým futbalistom od roku 1996, tak som sa cítil unavený a to nielen po športovej stránke. Bolo to ťažké rozhodnutie a nebolo to ľahké obdobie pre mňa. No hneď som naskočil do toho istého kolotoče ako tréner V Gemerskej Hôrke (5. liga), Kechneci (4. liga) a Dvorníkoch-Včelároch (5. a 4. liga). Nemal som toľko povinností a zodpovednosti. Mojou úlohou bolo venovať sa tréningovému procesu. Stretol som zaujímavých ľudí a hlavne obdobie v Dvorníkoch-Včelároch bolo vydarené, keď sme z okresnej súťaže postúpili až do 4. ligy a vedenie a majitelia mierili dokonca do 3. ligy. V lete som mal nejaké ponuky pokračovať mimo Rožňavu, ale za šesť rokov som veľa cestoval medzi zamestnaním, rodinou a tréningami, a tak som prijal ponuku Rožňavy pracovať s kategóriou staršieho dorastu U-19 v najvyššej regionálnej súťaži 3. lige. Chcel som byť viac i s vnukmi Filipkom a Matiaskom, pomôcť im, ak by sa rozhodli pre futbal.“
Ako sa menil futbal za tie desaťročia, ktoré sa mu venujete?
„Ako všetko v živote, tak i futbal sa rýchlo dynamicky vyvíja. Obdobia je ťažko porovnávať, ale. Profesionálny futbal bol úzko spätý s amatérskym futbalom. Z amatérskeho futbalu vyrástlo množstvo talentov pre špičkové kluby. Kde je dnes amatérsky futbal? Chýbajú hráči, tréneri, funkcionári. Malé futbalové bašty na dedinách, alebo mestečkách, už ani nevedia, že niekedy sa u nich hral futbal. Mládež trávila väčšinu času na ihriskách, venovala sa pohybu. Aká je dnešná mládež? Úroveň futbalu klesá. V minulosti v každej dedinke v našom okrese, v ktorej sa hral futbal, boli futbalové osobnosti, ktoré by dnes bez problémov dokázali hrať na úrovni minimálne 4. ligy. Futbal sa mení, talentov je menej, ale stále sú, len sa im je potrebné venovať.“
Ste skúsený tréner. Aké rady by ste ponúkli mladým, či začínajúcim kolegom?
„V dnešnej dobe trpezlivosť a neustále vzdelávanie sa. Trénersky chlebík je veľmi ťažký. Ak ho chcete robiť ako povolanie, musíte počítať s problémami ako sú cestovanie, odlúčenie od rodiny, rôzne tlaky z vnútorného i vonkajšieho futbalového prostredia. Preto som i ja volil futbal popri zamestnaní. Mladí tréneri musia v dnešnej dobe mať i šťastie na prostredie, v ktorom pracujú, podmienky pre rozvoj ako aj kvalitných hráčov. Tak ako hráč rastie s kvalitou spoluhráčov, rovnako aj tréner. Je to vzájomné. Úlohou trénera je vychovať dobrého hráča, ale i človeka. Dobrý tréner by mal zároveň vychovať ďalšiu novú generáciu trénerov, ktorú trénovaním ovplyvní, tak ako sa to čiastočne podarilo i mne, spomenul by som znova mená ako Štyvar, Kuzma, Dávid, syn Filip, Repaský, Drobňák, Vaško, Szöllös, či Balta ml.“
Ak by ste mohli, zmenili by ste niečo vo svojej kariére?
„Ako som už spomínal. Je to vec správne sa rozhodnúť, ale výsledok sa nedostaví hneď. Dnes som starší a niektoré veci by som určite riešil inak.“
(pp)
