V súčasnom rýchlom svete sa zvyčajne pozeráme len do budúcnosti. Minulosť je niečo, čo sa stalo a už nás nezaujíma. Často preto zabúdame na svoje korene, nepoznáme svojich predkov. A mnohokrát je to veľmi zaujímavá história.
S priemyselnou revolúciou sa posilňovalo meštianstvo, silneli rodiny, ktoré sa venovali rôznym odvetviam priemyslu, či obchodu. Inak tomu nebolo ani v Rožňave. Určite bolo významných rodín viacero, no pozoruhodný je najmä príbeh troch – Feymannovcov, Markóovcov a Póschovcov, a to najmä preto, že ich spájali príbuzenské väzby.
Bádanie vitálnej seniorky
Dejiny prvej polovice 20. storočia priniesli v strednej Európe mnoho zmien, častokrát aj revolučných. Nevyhli sa ani Rožňave a postihli aj spomínané rodiny. Ich členovia sa rozpŕchli po svete a väzby sa oslabili, až stratili. Našťastie však stále žijú ľudia, ktorým to nie je ľahostajné a snažia sa spájať pretrhané väzby. K nim patrí aj takmer 80-ročná pani Éva Kolenčíková, rodená Kullová, ktorá žije v Nitre.
Ako mladé dievča dejiny rodiny pani Évu až tak nezaujímali, no s pribúdajúcim vekom sa to zmenilo. „Keď pred šestnástimi rokmi zomrel náš otec, na pohrebe sme sa zišli všetci siedmi súrodenci. Navrhla som, aby sme sa začali každý rok či dva stretávať,“ zaspomínala pani Éva. Tak sa začali pravidelné stretnutia rodiny Feymannovcov. Zároveň sa rozbehlo aj bádanie aktívnej babičky o histórii rodiny. Postupne tak zistila, že Feymannovcov spájajú príbuzenské vzťahy s ďalšími kedysi významnými rožňavskými rodinami, Markóovcami a Póschovcami.
Rodinné stretnutia Feymannovcov sa tak rozrástli o nových ľudí. Za ostatné roky sa konali nielen na Slovensku, ale i v Maďarsku, či v Rakúsku, príbuzenstvo sa však schádza aj z Poľska a Nemecka. Tam všade ich totiž zavial osud. Tohtoročné stretnutie sa konalo v poslednú augustovú sobotu v Rožňave. Zišli sa tu štyri desiatky zástupcov spomínaných troch rodín. Zaspomínali si na miestnom cintoríne a po obede v reštaurácii si vypočuli prednášky o každej z rodín.
Zdedené gény
Príprava tohto stretnutia trvala pani Éve približne tri mesiace. „Všetko telefonicky, internet nepoužívam,“ poznamenala s úsmevom. Potreba organizovať stretnutia a hľadať informácie o histórii rodín prišla podľa nej odniekiaľ „zhora“. „Každý mi hovoril, že sa veľmi podobám na pratetu Matildu. Nie fyzicky, ale mentálne. Ona chcela byť všade, všetko vedela. Získala som aj krátke príbehy z jej života a zdá sa, že aj na mňa sa lepia podobne zaujímavé príhody,“ pokračovala pani Éva. „Organizačné schopnosti som zrejme zdedila po praprastarej mame Julii Markóovej, ktorá v rodine „nosila klobúk“.“
Informácie o príbuzenstve čerpá pani Éva zväčša zo súkromných archívov. „Mám napríklad dejiny rodiny Feymannovcov, ktoré spísal môj starý otec,“ osvetľuje. Stále nachádza nových príbuzných. „Až som si v jednej chvíli pomyslela, či polovica Rožňavy nebude nejaká naša rodina,“ podotkla s úsmevom. „Fantastické je to, že takmer s každým sme sa akoby poznali roky. Krv sa ozvala, lebo to sa nedá inak vysvetliť.“
Zaslúžia si zostať v pamäti
Spomínané tri rodiny zrejme patrili vo svojej dobe k najdominantnejším v meste a mali veľký vplyv na ekonomický, politický i spoločenský život v Rožňave. Z ich radov vzišli aj viaceré osobnosti, ktoré presiahli rozmer Slovenska. Bol ňou maliar Károly Markó (1791 – 1860) alebo evanjelický farár János György Bauhofer (1806 – 1864). Z rokov nedávnych je to určite Andrej Kulla, ktorý stál pri zrode výstavy kvetov Flóra Bratislava.
„Snažím sa zozbierať čo najviac informácií a zachovať ich pre budúce generácie. Som presvedčená, že si zaslúžia, aby sa na nich nezabudlo. Nerobím to však len sama, veľmi mi pomáhajú aj sestry. Zuzka, ktorá žije v Poľsku, spracováva texty na počítači a hľadá informácie na internete, a Johanna, ktorá prekladá texty z maďarčiny do slovenčiny,“ uzavrela pani Éva Kolenčíková.
(pp)
