Robert Buček je autorom obsiahlej historicko-faktografickej publikácie Od čardášov po rokenrol – História populárnej hudby v Rožňave a okolí. V najbližších dňoch by mala byť dostupná verejnosti.
V rozhovore s autorom knihy sa dozviete
– čo ho viedlo k napísaniu knihy
– ako dlho samotná kniha vznikala
– kto mu pomohol
– z akého množstva fotografií vyberal
– akým žánrom hudby sa v Rožňave darilo
Aká bola vaša motivácia napísať knihu o hudobníkoch v Rožňave. Stanovili ste si nejaký cieľ?
Začalo to ešte veľmi dávno a tá genéza je dosť komplikovaná, ale skúsim to zostručniť. Inšpiráciou pre vznik publikácie bola knižka Doda Šuhajdu a Ľuboša Juríka Slovenský bigbít, ktorá sa mi do rúk dostala úplne náhodou. Neuveriteľne ma fascinovala nielen obsahom, ale aj grafickým spracovaním, kvalitou papiera, veľkosťou, hmotnosťou. Bolo to, akoby som v rukách držal kus obrovskej histórie. V tej chvíli som vedel, že niečo podobné chcem urobiť aj ja. Táto kniha sa zapodievala najmä bratislavskou scénou, východným Slovenskom sa zaoberala okrajovo. Prvotný zámer bol urobiť protipól k Bratislave a spracovať východoslovenskú bigbítovú scénu. Aj som mal pracovný názov Rockový Východ. Nedbal som na upozornenia Doda Šuhajdu, ktorý ma varoval, že to, do čoho sa púšťam, je obrovské a pohltí ma to. S entuziazmom som sa pustil do zhromažďovania materiálu a budovania siete spolupracovníkov v jednotlivých regiónoch. Mal som už poradcov pre Košice, Michalovce, Trebišov, Humenné. Ja sám som začal s mojim rodným mestom s Rožňavou. Uskutočnila sa aj prvá schôdzka v kaviarni Leporello, kde som sa stretol s bývalými členmi skupiny Smog, ktorá bolo v 70. rokoch najslávnejšou rockovou skupinou v Rožňave. Medzi nimi bol aj jej bývalý spevák Laco Máťáš. To bolo niekedy v roku 2016. Čoskoro som však zistil, že Dodo Šuhajda mal predsa len pravdu – tematika bola taká rozsiahla, že bolo nereálne, aby som ju sám dokázal plnohodnotne zdokumentovať v jednej publikácii. Následne sa udiali aj iné veci, o ktorých nechcem rozprávať. Skrátka som rezignoval a chcel som na celú vec zabudnúť. Asi o rok sa mi však na moje veľké prekvapenie ozval Lacko Máťáš a navrhol mi, aby som spracoval aspoň rockové skupiny v Rožňave. Správnejšie by bolo povedať, že ma k tomu doslova dokopal (smiech). Nakoniec som teda súhlasil. Tu treba zdôrazniť, že nebyť Laca, kniha by nikdy nebola uzrela svetlo sveta. A tak som sa do toho pustil s tým, že Laco mi dodal strašne veľa materiálu. Ako vtedajší hudobník mal veľký prehľad a ešte viac kontaktov. Mal som už druhý pracovný názov – Rocková Rožňava. Čím viac som však prenikal do tematiky, tým viac som cítil potrebu zapracovať do knihy nielen bigbít, ale aj iné hudobné oblasti, ako spevokol, dychovú hudbu a podobne, ktoré mali v Rožňave veľkú tradíciu. Keďže som sa ako hudobný publicista zapodieval v ostatných rokoch predovšetkým dejinami slovenskej populárnej hudby, rozhodol som sa zúročiť moje skúsenosti aj z tejto oblasti. A takto nejako sa v priebehu času menila koncepcia knihy. Výsledkom takmer päťročnej perepúte je publikácia Od čardášov po rokenrol, ktorá na pozadí historických udalostí sleduje vznik a vývoj modernej populárnej hudby v Rožňave a okolí od začiatku 30. po koniec 90. rokov. Veľkým zadosťučinením pre mňa bolo, keď som po dopísaní knihy predložil rukopis Dodovi Šuhajdovi s prosbou o napísanie predslovu, a on ju bez mihnutia oka prijal a napísal pár pochvalných viet. Nejde o tú pochvalu, ten kto nepozná súvislosti, neporozumie tomu, ale ja som medzi tými riadkami vyčítal, akoby mi hovoril: „Neveril som, chlapče, že to zvládneš a predsa si to dokázal!“
Knihu ste pripravovali päť rokov. Určite to bolo náročné obdobie…
Zo začiatku som si práce na knihe aj samotné písanie užíval. Treba si však uvedomiť, že realizácia takej knihy zahŕňa aj množstvo iných vecí, ktorú vo výsledku nikto nevidí. Štúdium dobových materiálov, ich samotné sprístupnenie, desiatky hodín strávených v knižnici, v archívoch, stretnutia s ľuďmi, ktoré musíte naplánovať a logisticky zabezpečiť, zozbieranie fotografického materiálu, skenovanie, stovky hodín telefonovania. A popritom som chodil do roboty a venoval sa svojej rodine. Je to akoby ste natáčali film a nemáte k dispozícii filmový štáb, takže si robíte sám scenáristu, režiséra, kameramana aj producenta (smiech)… Ale dalo sa. Horšie to bolo potom, keď som na knihu získal finančnú podporu, lebo potom som už bol tlačený rôznymi podmienkami a hlavne termínmi. A do toho všetkého prišla pandémia. Keď poviem, že posledné dva roky boli veľmi náročné, tak posledné dva mesiace boli doslova hektické.
Prečo končí kniha v 90. rokoch minulého storočia?
S kapacitných dôvodov. Okrem toho, som nechcel ísť ďalej, pretože v tom období už na Slovensku naplno fungoval internet. Nebavilo ma písať o veciach, o ktorých sa dočítate na nete. Chcel som dostať do knihy to, čo sa na internete nájsť nedá.
Je kniha len súpisom faktov, alebo ste sa snažili zachytiť aj príbehy ľudí?
Ako som spomenul, koncept knihy sa menil za pochodu, hoci nejakú predstavu som mal od začiatku. Keď som sa dostatočne vhĺbil do tematiky, riešil som dilemu, ako pretaviť nadobudnuté poznatky do knihy. Málokto si vie predstaviť čas, ktorý som strávil naštudovaním materiálov a overovaním faktov. Na jednej strane som teda mal množstvo dát a faktov, na strane druhej zaujímavé príbehy aktérov doby, s ktorými som sa osobne stretol a strávil s nimi dlhočizné debaty. Rozhodol som sa pre populárno-náučný štýl, ktorý do istej miery spĺňa odbornosť, má vlastnosti literatúry faktu, ale zároveň zrozumiteľným spôsobom približuje atmosféru doby prostredníctvom príbehov ľudí.
S viacerými žijúcimi pamätníkmi ste sa aj stretli. Aké to boli stretnutia?
Zo začiatku to bolo dosť ťažké. Viete, je neprajná doba, ľudia sú zlí, vďaka pandémii aj omnoho viac podráždení. Ľudia vám nedôverujú, neotvoria vám dvere, myslia si, že ich chcete okradnúť, alebo na ich úkor prinajmenšom zbohatnúť. Najhoršie teda bolo medzi nich preniknúť. Viete nepoznali ma, ja som dlhé roky žil mimo Rožňavy, nebol som hudobník, bol tu veľký vekový rozdiel. Nechápali, čo od nich chcem. Fakt som si občas pripadal ako policajt v utajení, ktorý chce preniknúť do drogového podsvetia. Veľmi pomaly sa to začalo obracať, pomohli mi intervencie Laca Máťáša. A potom moji rodičia. Otec robil v bani, okrem toho je dlhé roky známym včelárom, mama robila v Otexe, kde sa premlelo množstvo ľudí. Takže sa poznali s veľkým množstvom ľudí, ktorí si zase pamätali ich. No a keď sa to prelomilo, keď tí bývalí muzikanti zistili, o čo naozaj ide, potom to už išlo zase neuveriteľne ľahko. Rozchýrilo sa to medzi nimi. Neverili by ste, ale oni aj po tých rokoch, keď už nie sú hudobne aktívni, tvoria stále akúsi imaginárnu komunitu, ktorá medzi sebou nejakým spôsobom komunikuje. Boli veľmi milí a ochotní, strávil som s nimi možno stovku osobných alebo telefonických rozhovorov, niekedy mi porozprávali také veci, ktoré možno ani nikomu inému nie – samozrejme sa o nich v knihe ani nedočítate. Tie rozhovory boli často emočne veľmi silné a veru občas niektorému zo starých pánov aj slza vybehla. Treba si uvedomiť, že sa bavíme o ľuďoch, ktorí mali ďaleko po sedemdesiatke, niektorí aj po osemdesiatke…
Priblížte trochu knihu. Ako je členená? Čo všetko v nej čitateľ nájde?
Vrátim sa v čase do súčasnosti… Do tej konzumnej, v ktorej by som vám mal odpovedať, že z obchodného hľadiska nie je rozumné veľa prezrádzať o knihe (smiech)… Ale vážne. V podstate je rozdelená na dve časti: prvú – rozsiahlejšiu – tvorí hudobný život v Rožňave a tá je členená do kapitol po dekádach od 30. rokov po koniec 90. rokov, čo z pohľadu hudobných teoretikov nie je najšťastnejšie riešenie, keďže vývojové etapy populárnej hudby nie tak úplne presne korešpondovali s desaťročiami, ale s istou dávkou zhovievavosti sa to takto dá prijať. No a potom je druhá časť, ktorú som pracovne nazval Regióny a napokon ten názov aj zostal, v ktorej sa okrajovo venujem okolitým regiónom reprezentovanými jednotlivými obcami.
Už obal knihy naznačuje, že sa vám podarilo zozbierať aj bohatý obrazový materiál. Koľko fotografií je v knihe použitých? Z koľkých fotiek ste vyberali? Ako ste ich získavali?
Do finálnej verzie sa napokon dostalo 250 fotiek. Sprvu bolo ich zaobstaranie veľkým problémom. Po internete síce koluje množstvo historických fotiek, ktoré sú však pre tlač knihy nepoužiteľné. Preto bolo treba zozbierať originály fotografií a naskenovať ich vo vysokom rozlíšení. Táto časť mi zabrala hodne času, nie každý bol ochotný požičať fotografie neznámemu človekovi. Tie fotky sú totiž vzácne nielen kvôli veku – niektoré mali vyše šesťdesiat rokov, ale hlavne majú nevyčísliteľnú hodnotu pre tých samotných ľudí, keďže zachytávajú obdobie ich mladosti. V tom období nebolo toľko fotografií, ako dnes a ľudia si ich starostlivo opatrovali. Napokon som vyzbieral okolo 400 fotografií, z ktorých som potom musel kvôli rozsahu vyselektovať tých 250.
Ako by ste hodnotili hudobnú produkciu v Rožňave? Držala sa „hlavného“ prúdu, alebo sa snažila aj experimentovať?
To je otázka nadlho. Museli by sme začať od hudobnej terminológie, čo sa vlastne pod pojmom „hlavný prúd“ – tzv. mainstream – v populárnej hudbe označuje, a to neviem, či chceme. Vo všeobecnosti musíme odlíšiť tzv. svadbové skupiny, ktoré hrali dobové šlágre rôzneho štýlu do tanca a koncertné skupiny s vlastnou tvorbou, kde o popularite pesničiek rozhodovali práve ich skladateľské schopnosti. V knihe budete mať možnosť dočítať sa o jedných i druhých. Ale, aby som odpovedal na vašu otázku, povedal by som to asi takto: Od 50. rokoch 20. storočia sa v Rožňave popri ľudovej, dychovej a cigánskej hudbe tešili veľkej obľube početné tanečné hudobné skupiny reprezentujúce tzv. „hlavný prúd“, vďaka ktorým existovalo množstvo lokálov a kaviarní, kde sa hrávala živá hudba. Od 70. rokov možno Rožňavu považovať po hudobnej stránke za silne „rockovú“, a to až po začiatok 90. rokov, kedy sa v značnejšej miere začala otvárať aj novým experimentálnejším hudobným žánrom.
Hudba bola pre mnohých zrejme len koníčkom a živilo ich niečo iné. Ako to bolo s profesionálnymi hudobníkmi? Bolo ich v Rožňave veľa?
Dobrá otázka. Pri pohľade na hudobný život v Rožňave je treba diferencovať početnú amatérsku a poloprofesionálnu hudobnú scénu od profesionálnych hudobníkov, ktorých zase až tak veľa nebolo. Skutoční, vyštudovaní profesionálni hudobníci, čím mám na mysli absolventov ZUŠ a konzervatórií, si našli väčšinou hneď po skončení štúdii uplatnenie v rôznych profesionálnych hudobných telesách pôsobiacich mimo nášho regiónu. Avšak aj z amatérskej hudobnej scény vzišiel z času na čas talentovaný muzikant, ktorý sa uchytil v profesionálnej kapele (napríklad Gabo Szabó v Eláne). Iným typom profesionálov boli hudobníci, ktorí odišli do zahraničia, aby si na živobytie zarábali hudbou. Tento trend nastal predovšetkým po Nežnej revolúcii na začiatku 90. rokov, keď sa pre takýchto hudobníkov otvorili hranice.
Aké sú vaše očakávania od knihy?
Sám neviem. Teraz, keď už je kniha v tlači a nič sa na nej už nedá meniť, rozmýšľam, ktoré veci som v nej mohol urobiť inak. Ale asi je priskoro ešte na takéto úvahy. Sám som veľmi zvedavý, akú odozvu bude kniha mať. Treba si uvedomiť, že z kapacitných dôvodov a z rôznych iných objektívnych dôvodov sa nie každý do publikácie dostal. Preto som ako prílohu ku knihe vytvoril takmer 700 menný zoznam hudobníkov, ktorí v danom časovom období v Rožňave a okolí pôsobili.
(pp)
