Pôvodne vyštudoval sklárstvo, no po strednej škole si podal prihlášku na herectvo. Vraj pre pokoj duše. Napokon ho vzali aj vďaka Martinovi Hubovi, ktorý v ňom zrejme videl herecký talent. Neskôr sa stal osobnosťou mladej hereckej generácie i laureátom na divadelné ocenenie Dosky´98 ako Objav sezóny. Je stálicou Divadla Astorka Korzo´90, kde hrá spolu s ďalšími skvelými hereckými menami, ale aj divadelného zoskupenia Teatro Tatro. S Lukášom Latinákom sme sa rozprávali o všeličom – o živote herca počas pandémie, o divadle a o úspešnej inscenácii Majster a Margaréta.
Pochádzate z Hriňovej, pôvodne ste sa vyučili za sklára. Ako vám to napadlo?
Jednoducho. Môj najlepší kamarát išiel na sklárstvo a ja som chcel byť umeleckým kováčom. Na Šupku (Školu umeleckého priemyslu, pozn. red.) ma však nevzali. Po socializme bol obrovský nával na umelecké smery, nebol som asi taký zručný v kresbe, ani maľbe. Na sklárstvo sa nehlásilo veľa ľudí, dostať sa na školu bolo jednoduchšie, no a hlavne tam bol Peťo Ďurian, môj kamarát. Napokon mi to sklárčenie zostalo. Vrátil som sa k nemu aj vďaka svojej manželke a vďaka Vianočnému bazáru chalaňov, ktorý vždy na Vianoce s hereckými kolegami robíme.
Ako ste sa teda dostali k herectvu?
Môj otec hrával divadlo na Podpoľaní. Bol som ešte mladý, keď mali pripraviť jednorazový program, ktorý mal napokon tri série pokračovaní a odohrali s ním vyše dvesto repríz. Chodil som sa na to pozerať a zrejme som niečo pochytil po starom Latinákovi. Už na základnej škole mi ľudia často hovorili, aby som išiel na herectvo. Na strednej som občas hral divadlo, tak som si pre pokoj duše podal prihlášku. Chcel som to vyskúšať. Veď, ak ma nezoberú, nevadí, aspoň som to skúsil. Lebo nič neurobiť a horekovať je obľúbená disciplína väčšiny Slovákov a ešte aj neskúsiť a ani sa neopýtať, to je na tom najlepšie. Neskôr som sa dozvedel, že nie všetci pedagógovia boli užasnutí mojou prítomnosťou na prijímacích pohovoroch. Napokon môžem byť vďačný Martinovi Hubovi, ktorý otváral ročník s Emíliou Vášaryovou a ktorý si povedal, že možno aj takých treba, vyskúšame.
A tak ste sa neskôr stali osobnosťou mladej hereckej generácie a dokonca ste boli aj laureátom na divadelné ocenenie Dosky…
No ale medzi takými exotickými zjavmi, ktoré som mal za spolužiakov ako Kobielsky, Kemka, to je veľmi obdivuhodné stvorenie, Jakab, Miezga, Nádaždy, je to celé super. Počas školy sme nemali až tak veľa príležitostí na hranie. V zmysle, že mladých hercov dnes divadlo až tak neláka, pretože vidia, že si na seriáloch zarobia lepšie. Nechápu, prečo niekto robí divadlo, ak sa na tom nedá zarobiť a v seriáli dostanú mesačný plat za pár dní. My sme nemali také príležitosti. Slovenská televízia vtedy nemala takú dramaturgiu. Študovali sme na vysokej škole krátko potom, ako došlo k rozdeleniu republík a zo starej socialistickej dramaturgie zostali iba rozprávky. Veľa pôvodnej tvorby sa nerobilo. Mnohí vtedy pozerali iba správy a zaujímali ich farebné americké seriály ako Priatelia, takže sa viac robil dabing. Ale v podstate aj vtedy som mal šťastie, lebo Martin Šulík si ma vybral do inscenácie Zabíjačka, v ktorej hral môjho otca Marián Labuda a mamu Viera Topinková. Bol som ešte študent, mladé ucho, ktoré začínalo s takými veľkými hereckými osobnosťami. Bolo to geniálne.
Ako sa vám ako hercovi žije v neistých časoch pandémie?
Nie je to bohviečo. Herectvo je neistý chlebíček. Dopyt závisí od toho, či vás niekto zavolá alebo obsadí. Pandémia nás dosť zaskočila, nikto ju nečakal a mnohé veci zastavila. Predstavenia Teatra Tatra sa posledné týždne rušili a zatiaľ to vyzerá tak, že na Tempus ART v Rožňave by sme mali odohrať posledné predstavenie Majster a Margaréta tohto roka. Je to pre nás veľká neistota. Samozrejme, nikto nemôže za situáciu, ktorá vznikla, ale ak sa veci menia z týždňa na týždeň, je to náročné pre všetkých. Som za to, aby sa divadlo hralo, pokiaľ je to možné. Určite by sa však nemalo ísť do extrému. Malo by to byť vždy bezpečné pre hercov i samotných divákov. Vaša chuť organizovať festival a hrať aj napriek rýchlo sa meniacej situácii je mi veľmi sympatická.
Počas prvého festivalového večera sme vás mohli vidieť v cirkusovom šapitó Divadla Teatra Tatro v úspešnej hre Majster a Margaréta. Je divadelnou adaptáciou známeho románu od ruského autora Michaila Bulgakova. Ako by ste ju priblížili divákom?
Pre diváka, ktorý nepozná Bulgakova, musí byť naša inscenácia dosť šok. Nevenujeme sa v nej len jednej téme. Na jej začiatku prichádza do socialistického zriadenia v Sovietskom zväze, priamo do hlavného mesta Moskvy, trojica veľmi čudných ľudí. Tvária sa, že ani nie sú ľuďmi, čo znepokojuje celé okolie. Štátna moc sa s tým snaží vyrovnať. Medzitým títo traja, hlavný Satan-Woland a jeho dvaja pomocníci-Koroviov a kocúr Behemot začínajú rozohrávať sled takých udalostí, ktoré rozbehnú život v meste úplne iným smerom. Na začiatku celého príbehu sa objavuje mladý spisovateľ Bezdomovec, ktorému pred očami prejde kolegu električka. Na psychiatrii sa stretáva s Majstrom a ten mu hovorí, ako písal román o Pilátovi Pontskom. Majú spoločnú tému, no a medzitým sa do deja vmotká a rozvíja príbeh lásky medzi Majstrom a Margarétou, o čom je najmä druhá polovica predstavenia. V inscenácii je veľa rovín. Nastoľuje otázky, či stačí odsúdiť nevinného, aby sme si spravili očko u svojho okolia. Je o vine, nevine, mamone i o tom, koľko vecí chceme, lebo sú zadarmo. Diabol rozdáva na svojom predstavení v butiku drahé šaty a všetky dámy si ich obliekajú, lebo sú zadarmo. Nadránom sa im rozpadnú na popol a behajú tak polonahé na veľkú radosť okolitých mužov. Inscenácia je aj o tom, že ak neveríte v Boha, neveríte v diabla. Ak neveríte v diabla, čo ak diabol verí vo vás?
Ako dlho vám trvalo naštudovanie predlohy?
Naštudovanie bolo to najkrajšie a najzaujímavejšie, pretože išlo o študijný proces, ktorý si v žiadnom inom divadle nemôžete dovoliť. Najprv sme si všetci museli prečítať Bulgakovov román. Potom sme sa stretli, čo nie je jednoduché, pretože každý z nás je z iného divadla. Leteli sme do Moskvy, aby sme si prešli cestu románu a navštívili sme aj byt na Sadovej ulici, kde sa usadí diabol so svojou suitou a kde sa to celé deje. Potom sme sa zavreli na severnej Morave, v najsevernejšom cípe, aby nikto z nás nemohol odbiehať a aby sme mohli koncentrovane rozoberať scénu po scéne, kapitolu po kapitole, vypisovali sme si dialógy a začali skúšať. Napozerali sme spoločne niekoľko celovečerných filmov, no my sme to celé potrebovali vtesnať do štyroch hodín, čo je náročné. Niekto možno povie, že predstavenie je dlhé, ale po jeho odohraní nám väčšina povie, že sme ešte chvíľu mohli hrať.
Čo vám inscenácia Majster a Margaréta dala?
Mne ako hercovi dala strašný chaos do hlavy, pretože sa neustále niečo menilo. Spomínam si na svoje prvé scenáre, ktoré som mal doslova doškrtané a poprepisované. Doteraz, keď sa chystáme hrať Majstra a Margarétu, mám vždy malú dušičku a som zvedavý, ako to dopadne. Keď hráme predstavenie za sebou, je to jednoduchšie. Ale teraz, ako nám odpadávajú predstavenia, je to oveľa náročnejšie. Samozrejme, vždy sa predtým stretneme a skúšame, no zakaždým sa niečo mení a mám pred ním obrovský rešpekt. Keď sa však podarí, je to vždy veľký zážitok. Dokonca máme aj skalných fanúšikov, ktorý za nami a naším predstavením chodia do rôznych miest a videli ho už viackrát.
V čom je ešte Majster a Margaréta výnimočná?
Inscenácia má veľké herecké obsadenie, pričom nikto z nás v nej nemá iba jednu rolu. Hráme v nej dokopy až 136 postáv. Ja sám som v nej raz doktor Stravinsky, ktorý lieči na psychiatrii schizofrenických pacientov, ale hrám v nej aj Majora milície a Koroviova. Chcem vyzdvihnúť aj nádhernú hudbu, ktorá má v inscenácii svoje dôležité miesto a o ktorú sa postaral Andrej Kalinka. Drží celú atmosféru a do toho počuť krásne spevy Lucie Korennej v rôznych jazykoch počnúc gréčtinou, staroslovienčinou či ruštinou. Je to ďalší bonus predstavenia. Veľa práce odviedla aj kostymérka Katka Holá či Fero Lipták, ktorý sa nám postaral o scénu. No a v neposlednom rade by nevznikla bez nášho režiséra Ondrej Spišáka. Keď sme inscenáciu prvýkrát odohrali, zistili sme, že má až šesť hodín. Ondrej si to v hlave cez noc premyslel, urobil scénosled a inscenáciu skrátil.
Čo pre vás znamená divadlo?
Pre mňa ako herca je to neustály tréning. Okrem toho aj čosi viac. V Divadle Astorka Korzo´90 sme veľmi zomknutý kolektív, je to moja druhá rodina. Teatro Tatro mi zase dáva nádych slobody v tvorbe, kde nemusíme spĺňať nejaké očakávania, viazať sa na presné časy, môžeme v ňom skúšať nové veci a prístupy a napokon zistiť, že ani jeden nefunguje. Zážitok z hrania je v ňom úplne iný.
Aký je rozdiel medzi hraním v divadle alebo v seriáli?
V divadle sa hrá vždy naživo, predstavenie sa nedá zastaviť. Je to úplne iné remeslo a iná liga, než keď sa nakrúca seriál alebo film. Ak to urobíte zle, môžete záber natočiť ešte raz. Kdežto v divadle si po predstavení poviete, mohol som to zahrať inak. Aj seriály však majú svoj špecifický štýl práce, trochu iný, ale tiež ma baví.
V čom sa líšia festivaloví diváci na vašich predstaveniach?
Naposledy sme hrali inscenáciu Účet na festivale Kremnické gagy v zostave Ady Hajdu, Robo Jakab a ja, teda herci z Divadla Astorka Korzo´90. Je to festival satiry a humoru a atmosféra na ňom bola veľmi prajná. Ľudia sa na ňom chcú baviť, čo bolo cítiť. Doslova sa nám miestami nedalo hrať. Museli sme čakať po replikách, aby sa ľudia dosmiali a dotlieskali. Bolo to veľmi príjemné. Festivaloví diváci sú veľmi prajní a tešia sa, že majú možnosť zažívať svoje divadlá.
Čo by ste odkázali návštevníkom festivalu Tempus ART?
Vydržme ešte rok. Snáď to už bude všetko dobré a budeme sa môcť stretávať za normálnejších okolností, aspoň také boli predpovede. Nestrácajme vieru. V pandemickom čase sa nedajú robiť veci inak, ako niekedy čakať do poslednej chvíle. Je to veľmi milé a láskavé, že v Rožňave robíte niečo preto, aby sa aj ostatní mohli tešiť z predstavení a mohli vidieť niečo, kvôli čomu nemusia cestovať do Bratislavy, Poľska, ale že divadlá prídu za nimi.
Petra Nagyová
(Rozhovor bol uverejnený vo Festivalovom žurnále č. 2 v piatok 17. septembra 2021.)