AKTUALIZÁCIA 9. 9. 2021 Pridali sme znenie listov, ktoré sa na podujatí čítali a tiež fotogalériu.
Dňa 9. septembra 2021 si uctíme obete holokaustu a rasového násilia. Pri tejto príležitosti sa o 10-tej hodine uskutoční celoslovenská spomienková tryzna pod názvom „Nezabudnutí susedia“.
História tohto podujatia siaha do roku 1998, kedy po rekonštrukcii židovského cintorína vo Zvolene začali manželia Klementovci spolu so ŽNO Banská Bystrica a priateľmi organizovať pietne stretnutia.
Tento rok sa organizátori rozhodli rozšíriť toto podujatie do ďalších slovenských miest a obcí. V každom z nich miestni organizátori pripravili spomienkovú tryznu s tým istým dramaturgickým scenárom.
Sila celého projektu spočíva okrem samotného odkazu nezabudnúť aj v tom, že sa bude konať súbežne vo viac ako 60–tich mestách a obciach.
V rovnakom čase sa rozozvučia kostolné zvony a po minúte ticha zaznejú mená zavraždených Židov a Židoviek a ich záchrancov.
Súčasťou podujatí bude aj čítanie listov generálneho biskupa ECAV na Slovensku Ivana Eľka, profesora Pavla Traubnera, preživšieho útrapy prenasledovania a ukrývania sa a rabína Kapustina ktorý prečíta Kadiš .
Pamätným dňom obetí holokaustu a rasového násilia si pripomíname smutné 80-te výročie prijatia tzv. Židovského kódexu, ktorý bol na území klérofašistického Slovenského štátu vytvorený na základe norimberských rasových zákonov. Kódex zasahoval do všetkých oblastí života židovskej menšiny v Slovenskom štáte. Jeho priamym dôsledkom boli deportácie a následná masová likvidácia Židov vo vyhladzovacích táboroch v Poľsku, Nemecku a Rakúsku.
Na pripravovanej prvej celoslovenskej tryzne organizátori spolupracovali so Slovenským národným múzeom židovskej kultúry, Ústredným zväzom židovských náboženských obcí v Slovenskej republike, Post bellum, ŽNO Košice, Izraelskou obchodnou komorou na Slovensku a mnohými ďalšími.
List generálneho biskupa ECAV na Slovensku Ivana Eľka
Neďaleko môjho rodného domu rástol malý borovicový lesík. Hovorilo sa mu „Židova borinka“. Pri hrách som v nej strávil celé detstvo. Poznal som v nej každé zákutie. Na jednom mieste v príkrom svahu bol neveľký židovský cintorín. Niekoľko naklonených, či úplne vyvrátených pieskovcových a mramorových pomníkov. Kedysi tvoril cintorín čistinku v lese. No toto tajuplné miesto stále viac pohlcovala divoká zeleň, až sa v nej cintorín stratil.
Ako deti sme slovu „židovský“ vôbec nerozumeli. Nerozumeli sme ani žiadnym jeho ďalším súvislostiam. Vôbec nikto — nikto z učiteľov v škole, ani nikto z dospelých, nám nikdy nič o Židoch v našej obci a o ich ďalšom osude nepovedal. Bolo by nepresné tvrdiť, že tá téma bola „tabu“. To by znamenalo, že každý o nej vedel, každý ju mal v pamäti a na jazyku, chápal jej váhu, ale nikdy ju z nejakých dôvodov neotvoril. Presnejšie by bolo povedať, že tá téma proste prestala existovať. „Židova borinka“ a židovský cintorín boli už iba miestne názvy, bez akýchkoľvek ďalších súvislostí.
Osud z noci na ráno odvlečených židovských rodín bol zabudnutý. A to aj napriek tomu, že miestni obyvatelia počas vojny riskovali a snažili sa Židom pomáhať. Dokonca aj naša obec mala jedného zo Spravodlivých medzi národmi, ktorý s nasadením vlastného života a osudu svojej rodiny ukrýval Židov. V povojnových, komunistických časoch však takéto počínanie nebolo žiadnym dôvodom ani na pozastavenie sa, ani na hrdosť, ani na pietu, ani na pokánie, ani na spomínanie. Plynúci čas pohnuté udalosti okolo miestnej židovskej komunity nemilosrdne zastrel. Susedia zostali zabudnutí. Tak, ako v našej obci, tak aj v desiatkach iných miest a obcí na Slovensku. Tam, kde nestála synagóga — ako opustený smutný pamätník starých čias, bol proces zabudnutia ešte rýchlejší a nemilosrdnejší.
Vážení priatelia, schádzame sa preto, aby naši susedia nezostali zabudnutí! Na niekoľkých miestach na Slovensku už po niekoľký krát, ale na desiatkach miest Slovenska vôbec po prvýkrát v dlhom povojnovom období sa koná pietna spomienka na obete holokaustu, spomienka na našich odvlečených a zabudnutých susedov. Túžime, aby sa predsa len stali nezabudnutými susedmi! Úprimne oceňujem vašu ochotu zúčastniť sa tejto pietnej spomienky. Prosím vás, nesnažme sa v tejto chvíli hovoriť veľa duchaplných rečí. A už vôbec nedávajme tejto príležitosti nejaké politické vyznenie. Nech si nikto z nás nerobí na tejto udalosti svoj osobný marketing. Stojme tu iba ako ľudské bytosti, ktorých život napĺňajú i spanilé výšky, ale, žiaľ, i temné priepasti. Vcíťme sa do tragiky toho, ako nemilosrdne a brutálne dokázali ľudia naložiť s ľuďmi. Zhrozme sa toho, ako tie najhoršie ľudské vlastnosti kedysi dostali voľný priechod. Akým neľudským ponížením prešli odvlečení. Ako trpeli. Ako zomierali I— ako stádo vedené na porážku. Smúťme nad tým, aké nezvratné škody boli napáchané. Stojme v úprimnom pokání zoči — voči tomu zlému, čo sa medzi nami odohralo. A obdivujme nasadenie a obetavosť našich starých otcov a matiek, ktorí zachraňovali aspoň niektorých z tých, ktorí mali byť odvlečení.
Zaujímajme sa o ten starý, hrdinský príbeh. Vyslovme vnútorný sľub, že sami nebudeme nikým pohŕdať, nikoho preklínať, nikomu fyzicky ubližovať. Povzbuďme sa do skutkov lásky. Áno, a tiež do skutkov obetavosti, ak to bude treba. Odpustenie, pokoj a spravodlivosť naplnia ľudské srdcia! Nech sa šíria medzi nami a nech naplnia priestory našej pozemskej vlasti. V bázni vyslovujem slová tejto prosby. Srdečne a bratsky vás pozdravujem.
List profesora Pavla Traubnera, preživšieho útrapy prenasledovania a ukrývania sa
Vážení spoluobčania, som Pavel Traubner a som slovenský Žid. Narodil som sa druhého mája 1941 v období, ktoré práve nebolo najvhodnejšie pre príchod nového židovského dieťaťa, pretože sa v plnej miere rozvíjal holokaust v Európe a špeciálne i na Slovensku. Narodil som sa najmä preto, že rok predtým mi zomrela moja sestrička a rodičia sa rozhodli svoj žiaľ zmierniť ďalším dieťaťom. V deň môjho narodenia vnikli do nášho bytu príslušníci Hlinkovej gardy, ktorí bodákmi popri mojej mamičke po pôrode hľadali v posteli zlato a kožušiny. Na 8. deň moja maminka išla so mnou lekárovi a na ulici jej veliteľ Hlinkovej gardy vynadal a vyzliekol zo mňa kožušinový fusak, pretože Žid nesmel mať kožušinu. Dostal som zápal pľúc. Mimochodom tento veliteľ bol u mňa v roku 1968 ako pacient a ani som mu nepripomenul tento zážitok z detstva.
V roku 1942 nás vysťahovali do vlhkého pivničného bytu v blízkosti mestského parku, kde som raz utiekol svojim rodičom a vzhľadom na to, že tam bol nápis Psom, cigánom a Židom vstup zakázaný, chytil ma opäť jeden z gardistov s tým, že ak ešte raz ma chytia, tak ma zastrelia.
Po upozornení môjho otecka priateľmi, že dňa 4. 9. 1944 sme naplánovaní byť naložení do dobytčieho vagóna s transportom smerom cez Žilinu do Osvienčimu, otecko v noci 3. 9. zorganizoval konský povoz, ktorým sme sa dostali do oblasti Zliechová a neskôr aj Valaskej Belej. Tu vďaka slušným ľuďom, ktorých potomkovia čakajú teraz na udelenie medaily Yad Vashem, sme sa dostali do bunkra, kde 6-členná rodina vo veľmi stiesnenom prostredí sme so strachom prežívali a hladovali. Bola veľmi tuhá zima a vďaka len týmto slušným ľuďom, ktorí nám občas doniesli nejakú poživeň sme prežili. Viackrát sme sa sťahovali do ďalších bunkrov, pretože nás odhalili. Naše strádanie bolo veľmi veľké, dôkazom toho je že moja maminka vážila po oslobodení v máji 1945 32 kíl a ja sám som vážil 10 kíl ako dnes zdravé jednoročné dieťa.
Po návrate sme v našom byte nenašli ani odrobinku nášho majetku, ale našťastie nám pridelili iný byt, kde môj otecko začal hneď pracovať ako stomatológ. Ja som mal dlho nočné mory a výčitky, že ja som prežil a množstvo mojich kamarátov sa jednoducho nevrátili. Rok po vojne som šepkal, rodičia chodili so mnou po lekároch, pretože celý čas v bunkri ma prosili,aby som nehovoril hlasno. Ale toto strašné obdobie malo aj svoj pozitívny moment a toto že som si uvedomil, aj keď trpiac, že som prežil a že mi bol znovu daný život a to bol dôvod že potom celý čas od toho roku 1945 som prekonával prekážky omnoho ľahšie ako ostatní, množstvo veci som považoval za banálne a podarilo sa mi dosiahnuť určitú životnú kariéru. A ako občan demokratického štátu i ako lekár stále neviem pochopiť, ako sa susedia, priatelia, spolužiaci obliekli do gardistických uniforiem a za noc zmenili na hyeny, ktorí nakladali svojich spoluobčanov do transportov.
A pred dnes znovu bojujem celou svojou dušou aj srdcom napriek môjmu momentálne fyzickému hendikepu proti hnedému neofašistickému a neonacistickému nebezpečiu, ktoré sa valí Európou a i na Slovensku a musíme sa spojiť a zabrániť, aby už nikto nikdy žiadne nevinné deti, ale i starcov bez ohľadu na náboženstvo, rasovú príslušnosť či sexuálne zameranie nedovolil nakladať do dobytčích vagónov s doporučením Návrat nežiadúci. Prosím nikdy to už nedovoľme, aby naše i vaše krásne vnúčatá museli prežiť to, čo som prežil ja v mojom detstve.
