Mesto Rožňava je rodiskom mnohých osobností, ktoré v minulosti prispeli k rozvoju či už Uhorska, Československa či Slovenska. No na viaceré z nich sa behom rokov zabudlo. O to viac poteší fakt, ak sa niektorá z hlbín zabudnutia vynorí. Tak ako je tomu v prípade odhalenia pamätnej tabule štatistikovi a učiteľovi Pálovi Magdovi. Slávnostný akt prebehol v sobotu 2. októbra 2021 za účasti predsedu Akademickej rady Maďarov na Slovensku prof. Andrása Mészárosa a zborového farára cirkevného zboru ECAV Rožňava Jerguša Olejára. Obaja predniesli aj príhovory. Okrem nich boli ešte prítomní zahraničný člen MAV podpredseda Akademickej rady Maďarov na Slovensku prof. János Dusza, členka Akademickej rady Maďarov na Slovensku Mgr. Liliana Bolemant, PhD a zborový farár cirkevného zboru ECAV Rožňava Viliam Solárik. Tabuľa je umiestnená v pochode meštianskeho domu na Námestí baníkov 3.
Pedagogická kariéra
Maďarský štatistik, geograf a pedagóg Pál Magda sa narodil 29. júna 1770. Základné vedomosti si osvojil na školách v Dobšinej a v Rožňave. Stredoškolské štúdiá absolvoval na evanjelických školách v Kežmarku a v Bratislave. V rokoch 1792 – 1794 študoval filozofiu na univerzite v Jene. Ako sa uvádza na stránke www.osobnosti.sss.sk.
Po návrate zo zahraničia sa rozhodol pre pedagogickú dráhu. V roku 1794 pôsobil ako vychovávateľ v Spišskej Novej Vsi, krátko tiež v Košiciach a Rožňave. Ako pedagóg pôsobil počas svojho života na ôsmich školách v rôznych častiach Uhorska. Spolu to bolo 43 rokov. Pôsobil v Štítniku, Gemeri, Levoči, Banskej Bystrici, Šoproni, Karlovaci, Sárospataku a Szarvasi. Svoju pedagogickú dráhu teda ukončil až vo veku 70 rokov. V roku 1834 ho Maďarská vedecká spoločnosť zvolila za svojho dopisujúceho člena. (Maďarská vedecká spoločnosť bola založená v roku 1830 a od roku 1840 nesie názov Maďarská akadémia vied).
Publikačná činnosť
Už v rokoch 1811 a 1812 vydal v Banskej Bystrici latinsky písané knižky, v ktorých prezentoval svoje pedagogické zásady, čím si získal veľa nepriateľov aj medzi kolegami pedagógmi.
Vo svojom hlavnom diele – štatisticko-geografickom opise Uhorska z roku 1819 Magda poukázal na viacero negatívnych vecí v rámci vlasti, ktoré brzdili jej rozvoj. Takže pochopiteľne bol preto Magda mnohým ľuďom tŕňom v oku. Vo svojej knihe ostro napádal vtedajšie feudálne zriadenie a bojoval za zrušenie poddanstva. V rámci svojho antifeudálneho postoja poukázal aj na veľkú majetkovú nerovnosť.
Publikáciu vydal v Pešti na náklady tamojšieho známeho maďarského kníhtlačiara Jánosa Trattnera (1789 – 1825) pod názvom Magyar országnak és a határ őrző katonaság vidékinek leg újabb statistikai és geográphiai leírása. Takmer 600 stranové dielo je rozdelené na štyri hlavné časti. Prvá časť prináša stručnú, všeobecnú charakteristiku Uhorska. Druhá časť prináša informácie o obyvateľstve Uhorska – rôzne demografické údaje, napr. o národnosti, náboženstve, zamestnaní, obchode, priemysle, školstve a cirkvi. Tretia časť pojednáva o občianskom zriadení monarchie a jej zákonoch. Štvrtá časť práce je obsahovo najrozsiahlejšia, má vyše 400 strán. V troch podkapitolách prináša detailné informácie o každej jednej uhorskej stolici. V rámci každej stolice sú údaje rozdelené do viacerých podsekcií (poloha, prírodné pomery, vodstvo, produkty, obyvateľstvo, správne rozdelenie stolice, mestá a obce, cesty, prípadné iné doplňujúce údaje). Práca obsahuje naozaj veľké množstvo informácií, ktoré sú dnes cenné pre historikov z rôznych vedných odborov. Napríklad aj pre historikov medicíny. Magda sa okrem iného zmienil napr. aj o mnohých minerálnych prameňoch Uhorska, a ak mal o tom vedomosť, tak uviedol nielen ich zloženie, ale aj to, na liečenie akých chorôb sa v tej dobe používali. Podrobnejšie písal najmä o gemerskej stolici, čo je pochopiteľné, keďže odtiaľ nielen pochádzal, ale nejaký čas tam aj pôsobil.
Neľahký život
Niet divu, že za svoju otvorenú kritiku získal veľa nepriateľov, ktorí ho považovali za podozrivého a nebezpečného človeka. Nikde nenašiel pokoja, a to bol hlavný dôvod, prečo sa nevedel natrvalo usadiť na jednom mieste, ale neustále migroval aj so svojou rodinou krížom-krážom po Uhorsku.
Posledný rok svojho neľahkého života dožil u dcéry v meste Nyíregyháza, kde aj v 23. júla 1841 zomrel. Pochovaný bol 25. júla 1841 na dnes už neexistujúcom, starom (tzv. železničnom) cintoríne (Régi vasúti temető).
(pp)